Žena je konštantná zmena

rozpoviem vám príbeh, ktorý som zatiaľ do hĺbky nikomu nepovedala.

kedysi som vyzerala všelijak.

teraz, ako som, som so sebou spokojná. paradox je, že vždy som aj bola so sebou spokojná :D, čudujem sa tomu, keď sa na seba teraz spätne pozerám... hneď pod týmto odstavcom vidíte moju “škaredá betty” verziu. to je ten seriál, ktorý bol populárny, keď som bola na strednej. stredná škola je pre ženu obdobím, keď začína vnímať svoju príťažlivosť prípadne nepríťažlivosť. je to obdobie asi najväčšieho porovnávania, vyhranenia, potreby vyniknúť, byť pekná. a tak aj ja, podobne ako väčšina dospievajúcich žien, chodila som si dokazovať svoju príťažlivosť na tie plytké miesta zvané diskotéka, dúfajúc, že zaujmem. to sa mi aj podarilo, ale nie tak, ako som si priala.

počas jednej IBIZA párty, na ktorú som si pripravovala outfit týždne vopred, sa pri mne počas jedného večera pristavili traja rôzni chlapci, aby mi vystrúhli poznámku: „ty vyzeráš úplne ako tá ŠKAREDÁ BETTY!“

au, to zabolí, poviete si. spomínam si na to veľmi živo a je to pre mňa úsmevné. dokonca, a to mi možno nebudete veriť, už aj vtedy to pre mňa bolo úsmevne. divím sa tomu a dodnes neviem pochopiť, ako je možné, že ma takéto prirovnanie nepoznačilo a nevytvorilo podhubie pre nízke sebavedomie a traumy z toho prameniace. snažím sa dopátrať, na akých základoch som si vtedy dokázala vybudovať tak solídne sebavedomie, ktoré tento “kompliment” statočne ustálo. samozrejme, ak by som si v tom čase bola viedla denník, asi by som sa mu zdôverila, že to nie je fér: že niekto vyzerá ako škaredá betty a niekto ako milagro z divokého anjela. dosť silno som vnímala, že mám okolo seba krásne natálie, ktorým píšu chlapci na pokeci a mne nikto nič.

mne nepísali. nemala som nápadníkov (smiešne to slovko), nechodila som s chlapcami von, ani na dvor. dvorenie žiadne nebolo.

niekedy ma to zamrzelo, zvlášť keď mi písal chlapec, ktorý sa mi páčil, len preto, lebo sa mu páčila moja spolužiačka a on sa chcel cezo mňa dostať bližšie k nej. napriek tomu som neupadala na duchu a nejak naďalej žila svoju škaredá betty verziu, ktorá sa mne osobne páčila.

ja sama som so sebou bola spokojná a vravela som si, že je len otázka času, kedy si moju krásu všimne aj niekto iný (dnes viem, že aj toto očakávanie bolo a je zbytočné).

neviem, odkiaľ pramenil toľký pokoj a toľká vyrovnanosť, ale tuším, že v tom môže mať prsty aj silný kresťanský vplyv a dôraz na to, že boh nás miluje v našej nedokonalosti a tiež pekný vzťah s otcom, ktorý mi síce nevravel každý deň, aká som krásna, ale vždy som od neho cítila podporu.

takto nejako som si žila, až kým mi neprišlo vnuknutie sa ostrihať. dodnes si pamätám, ako som musela kaderníka presviedčať, aby tak urobil. bol extrémne proti, lebo vraj vlasy sú koruna krásy. asi na tom niečo bude, ale ja som vtedy urobila jedno z najlepších rozhodnutí. už si nepamätám, čo ma k tomu viedlo... asi som vedela, že nemám čo stratiť, šak chlapci po mne aj tak nešli :D a zároveň som bola veľmi zvedavá, ako mi pristane krátky strih. „život je zmena” hovorila som si, netušiac, aký dopad to na môj ďalší vývoj bude mať (vstupovala som do obdobia vysokoškolských čias).

nasledujúce riadky budú bez akejkoľvek autocenzúry, a verte mi, že s nimi zápasím, či ich vôbec písať, pretože hm… jedna vec je povedať si v duchu: „som krásna, milujem sa a prijímam sa“ a druhá vec je povedať to nahlas a verejne. to chce odvahu. chce to silu, uniesť svoju krásu. nikto nás neučil ako máme uniesť svoje krásy a svoje dary, netvrdím, že je to nejaká mega dôležitá skill, ale ako... zíde sa. zvlášť, keď ste celý čas vyrastali v tom, že ste škaredá káča, ktoré v kútiku duše verí, že je labuť a potom, keď zistí, že tou labuťou naozaj je, tak nevie, či je to správne. a to sú veci, o ktorých sa nehovorí, lebo akonáhle LABUŤ zaspieva, že je pekná, tak je to označené za prehnané sebavedomie a pútanie pozornosti. očakávame, že sa človek bude zhadzovať a nie sa ospevovať! určite sa aj v tejto chvíli niekto pohoršuje – veď ja tu vlastne medzi riadkami píšem, že som krásna labuť.

poznám len málo krásnych žien, ktoré prijali svoju krásu. mnohé sa dokonca cítia previnilo, za to, že sú pekné. zvláštny to fenomén... pozorujem ho dlho, a najviac oceňujem, keď to žena nerieši, keď sa neprežíva, keď nelipne, keď si neberie osobne ani pochvalu ani kritiku. 

viete španieli majú jednu takú zvláštnu posedlosť. strašne sa im páči herečka scarlett johansson a keď som v španielsku svojho času žila (už ako krátkovlasá), tak som neprestajne počúvala, ako sa na ňu podobám (kebyže som blondýna😅). to je už aký extrém. škaredá betty je zrazu audrey tautou, anna hathaway, alebo teda aj scarlett johansson.

je to úsmevné a o toto umenie sa usilujem – nebrať si osobne ani betku ani skarletku. nedotýka sa ma ani pochvala ani kritika, lebo len ja jediná viem, kto som a aká som. znášam sa, niekedy sa aj vznášam, inokedy unášam, a nikdy sa neznášam.

chcem poďakovať prírode, že mi ukázala, aké transformácie sa dejú a dejú sa neustále.

každej žene a každému mužovi prajem sebavedomie a vedomie si svojej hodnoty, (ktoré sa nezakladá na tom, ako vyzerám). dá sa ísť tomu v ústrety. dokonca dnes som presvedčená, že aj na kráse sa dá pracovať, ale otázka je, do akej miery je to potrebné.

nie je dobré lipnúť na kráse, ale keď sa už rozhodnete ju v sebe hľadať, tak potom ju neskrývajte. uneste ju a potom uneste nás.

ja milujem krásu a chcem sa ňou obklopovať. v každom človeku ju hľadám, len niekedy je to sakra ťažké, lebo človek je tvor, ktorý si veci rad skrýva a necháva pre seba... lenže o krásu ako aj lásku sa treba deliť, preto mi neostáva nič iné, ako ísť príkladom – neututlávať, čo je zjavné. snáď to niekoho inšpiruje a pridá sa ku mne,

lebo len máločo je krajšie ako ľudia, ktorí žijú svoju krásu.

žena je konštantná zmena a ja sa veľmi teším na svoju 40-ročnú verziu. 

ak ste to dočítali až sem, tak vám ďakujem. ak vám zniem namyslene, príliš sebavedomo či povrchne, tak to chápem a nemám vám to za zlé. kiež by som častejšie písala bez autocenzúry.