O pani, ktorej vadilo, že sa mi prihovoril drzý muž.

Nedávno som vyslala do Universa prosbu, aby mi do života prichádzalo viac inšpiratívnych ľudí, pretože inšpiratívni ľudia vyživujú moju dušu, blažia ju a opájajú a ja mám tak väčšiu chuť písať.

Nečakala som dlho a pozrite sa, už píšem.

Počas minulého pobytu doma, v Michalovciach, som zažila veľmi opojné rozhovory s pani susedkou Marienkou. Má 87 rokov a rozpráva výhradne zemplínskym dialektom, ktorý milujem, ale sama ním nerozprávam, pretože moja maminá je zo stredného Slovenska a doma sme rozprávali vždy čisto. Východniarčinu ovládam pasívne, rozumiem jej, ale keď sa ňou snažím rozprávať, tak to znie podobne, ako keď sa Slovenka po troch mesiacoch v Prahe snaží rozprávať takhleee. Jakobyyy, víš prosťeee.

Východniarčina má jedno pozoruhodné slovko, ktoré si nadovšetko ctím a objímam sa s ním. To slovko znie: “finom” a znamená “dobre” (podľa všetkého k nám prišlo z anglického “fine”).

Slovko finom sa dá použiť napríklad nasledovne:

- „Jak bolo na dovolenke?"
- „Ta finom."

Cez víkend sme sedeli s Marienkou na hojdacej lavičke, pohumpávali sme sa a zrazu z nej vyšlo, citujem: „Mne je prefinom.”

Predpona “pre” slúži Marienke na zdôraznenie akejkoľvek vlastnosti či kvality. Napríklad, keď hovorí o svojej pravnučke, tak povie: ta vona je prezlatá. Keď hovorí o mne, tak povie: ty si premúdre dievča a pod.

Marienka ďalej opisovala, ako sa má, a že vlastne je veľmi spokojná, len potom stíchla a povedala: ale ľúto mi je, že môj manžel tak skoro odišiel. A ja jej na to: veď ale Marienka, pred chvíľou ste povedala, že vám jej prefinom, tak ostaňte pritom. A ona: „Máš pravdu bábika. Nechať minulosť a vždy dopredu pozerať!“

Potom sme sa rozlúčili. Povedala mi, že som jej preveľmi prirástla k srdcu, až si to nevie vysvetliť. „Nemusíme tomu rozumieť, dôležité je, že to cítime,” odpovedala som. Objali sme sa a na druhý deň som už cestovala do Prahy.

Pôvodne som vám chcela opísať aj cestu do Prahy, lebo som mala zaujímavých spolujazdcov, ale teraz, keď o tom píšem, tak často stláčam “delete”, a to znamená, že to nestojí za zmienku. Spomeniem v krátkosti iba Jardu. Predstavil sa mi ako Jarda, Jarda z hor. Poznáte ho? „Som celosvetovo známy,” dodal totiž. Keď zistil, že sa venujem písaniu, poprosil ma, aby som o ňom napísala knihu. Počas dlhej cesty do Prahy ma o to poprosil ešte niekoľkokrát. Nestojím o to písať o ľuďoch, ktorí o to tak veľmi stoja.

Hneď, čo som prišla do Prahy, napísala som Honzovi. Honza je môj dôverný priateľ, blízka duša, rodina. Je to môj radca, inšpirátor a zároveň hodinový manžel s vrtačkou. Problém je, že sme obaja pekní a single, a preto nám málokto verí, že sme len kamaráti. A mne už sa nechce ľuďom vysvetľovať, že aj medzi mužom a ženou môže existovať čistá blízkosť, čisté opojení “vínem, poezii nebo cností”, ako o tom píše Charles Pierre Baudelaire. 

A tak sme si vyšli na víno do nášho obľúbeného podniku – Na břehu Rhôny, ale je to v podstate na brehu Vltavy. Je to čarovné miesto a chodia tam veľmi čarovní ľudia. Stoly tam sú umiestnené tesne blízko seba, a tak sa mi tam neraz stalo, že sa niekto započúval do mojej konverzácie a voľne nadviazal/a na to, čo som niekomu inému hovorila. Stalo sa aj, že sme si potom spojili stoly, jeho partia a moja partia a debatili do záverečnej. Ale toto sa mi stáva len v tomto podniku, nikde inde.

Ako si tak sedím a povídam s Honzom, pristúpi mladý muž, či si môže zobrať voľnú stoličku. Ja že áno. V tom ma spoznal, z bývalej práce. On že čaaau, ja že čaaau, on že sledujem ťa a čítam tvoje básne, ja že o ďakujem, to je mile, a ty si kde teraz a on že tam a tam a je že super, a teda fajn, nech sa darí, pa. A v tom sa stalo niečo, čo bolo silno inšpiratívne, ale aj veľmi divné, stále to spracovávam, a preto o tom píšem.

Hneď, čo mladý muž odišiel, pani od vedľajšieho stola sa obrátila na Honzu a polopohoršená, polopobavená, naplno prívetivá, sa ho pýta:

- „To vám nevadilo?”
(krátke ticho)
- „Čo tým myslíte?” odpovedám otázkou.
- „Ten drzý človek sa s vami len tak začal rozprávať,” mozog mi šiel na plné obrátky a strašne som chcela pochopiť, kam tým mieri.
- „Veď si len prišiel po stoličku a v tom ma spoznal,” vysvetľujem.
- „To je jedno že vás poznal. Vy tu máte spoločnosť.” milo priam láskyplne odpovedala.
- „Ale Honza je môj kamarát, nič viac.” (A aj keby bol viac, tak ja sa môžem rozprávať, s kým chcem.)
- „Tomu rozumiem. Ale je to neslušné. Stačilo len, aby sa opýtal vášho kamaráta, či mu nebude vadiť, že sa s vami nachvíľu porozpráva. Obyčajná zdvorilosť.”

(aha)

Pani musela vnímať naše rozpaky, no to ju neodradilo v tom, aby pokojne pokračovala v pohoršení:
- „Ja sa vám čudujem, mladý muž. Byť vami, nenechala by som to len tak.” Honza nestihol odpovedať, ani podľa mňa nevedel, čo na to povedať.
- „A vám to celé príde v poriadku?” obrátila sa na mňa.
- „Ja neviem… žijem v tom celý život. Ale asi chápem vaše pohoršenie. Vy ste zrejme zvyknutá na galantnosť a jemné spôsoby. Dnes je iná doba.” skleslo som odpovedala, hľadiac na ňu prvýkrát s obdivom, ale aj s malou závisťou.

Cítila som, ako veľmi mi praje, aby dnešní mladí muži boli tiež takí gentlemani ako kedysi. Chcela sa rozhovoriť a posťažovať na sociálne siete a ich dopad na na naše správanie…, ale v tom sa vrátil jej manžel a hneď zbadal, že sa medzi nami troma niečo deje. Lenka (neskôr som sa dozvedela jej meno) mu pohotovo opísala, čo sa stalo. Čakala som, že nad tým mávne rukou a vysmeje ju, čo sa do toho mieša. Ale on sa zhrozil ešte viac ako ona. Vtedy sme s Honzom pochopili, že sa nemôžeme len tak odvrátiť a pokračovať ďalej v našom posedení.

Potom, ako nám, mladým mileniálom, vysvetlili fungovanie “starej školy” pustila som sa teraz ja do nich. Veľmi jemným a vyberavým spôsobom som im začala klásť otázky. Vycítila som, že sa môžem spýtať na čokoľvek.

Dozvedela som sa, že majú 4 dcéry, jedného syna, dvoch vnukov. O vnukovi hovorili najviac. Spýtala som sa na dcéry: „Nie je nejaká z nich práve slobodná? Honza je single a hľadá si dobré dievča."

Pani sa na nás pozrela:

- „A vy dvaja spolu nič?”
- „My to v tom máme jasno. Sme veľmi dobrí kamaráti.”
- „A vy nie ste milenec – čakateľ?”, spýtala sa Honzu.
- „Nie, nie som milenec – čakateľ”, odpovedal Honza.
- „Aké ste znamenie.”
- „Strelec.”
- „Presný dátum?”

Honza odpovedal a pani vyzerala spokojná s jeho odpoveďou. „Môžem vám dať číslo na našu dcéru, aj keď to nemá rada. Je vo vašom veku, venuje sa opernému spevu."

Potom nám rozprávali o ich vnukovi a vykladali vtipné rodinné historky. Ja som tento manželsý pár celý čas uprene sledovala, pozorovala ich gestá, pohľady, úsmevy a dotyky. Sršal z nich mocný a vzájomný rešpekt. Odivoval ju a ona žasla, keď rozprával on. Nedalo mi to. Úprimne som na na nich zahľadela a zmohla sa len na:
- „Ako?"
Pochopili a vnímali aj moje nevyslovené otázky: Ako žiť harmóniu, ktorú nepriamo popisujete, ale priamo vyžarujete vy? Ste naozaj tak šťastní, ako sa javíte byť? Dnes ste si vyšli na rande a iba tak ste a je vám dobre?

Lenka mi vysvetlila, že chodia na rande každý utorok. Že to musí byť. V stredy hráva Roman s kamarátmi mariáš, zatiaľ čo ona má babský večer. Vo štvrtok sa zbalia a idú na chalupu. Sú tam do pondelka. Pracujú 3 dni v týždni. Vždy, keď majú výročie, Lenka si oblečie svoje svadobné šaty a Roman svoj svadobný oblek, prenajmú si kabriolet, vozia sa po Prahe a spýtajú sa jeden druhého: „Zobral by si si ma aj dnes?”

S obdivom v očiach som im vyznala, že aj ja by som chcela takýto vzťah. S malou dušičkou som sa spýtala:
- „Myslíte si, že je tu pre každého niekto tak spriaznený, s kým sa dá žiť to, čo popisujete vy?”
Lenka odhodlane odpovedala:
- „Určite áno! Len musíte hľadať. Môže to trvať. Ale je to tu, pre každého. Dajte na srdce. Keď sa zachveje, tak za tým choďte. Keď to nie je tu”, ukázala na srdce, „nemá to zmysel. Hlavne nikdy nič nepredstierajte.”
Roman prikývol a dodal: „Pre vzťah sú dôležité tri veci. a) partneri si musia voňať, b) musí tam byť intelektuálny súlad c) sex. ten je alfa a omega.”

Bol vlahý letný večer. Rozhovor plynul a unášal ma. Zamýšľala som sa, či som niekedy stretla tak spokojný, šťastný a naplnený manželský pár, ako boli títo dvaja.

Keď odišli, vytkla som Honzovi, že si nevypýtal číslo na jej dcéru. Ohradil sa:
- „Ale veď neviem ako vyzerá!”
- „Noa?” nebuď povrchný, pomyslela som si.
- „Nemôžem dať len tak na dobré slovo.”
To ma rozosmialo: 
- „Ale čo ak by bola pekná a zaľúbili by ste sa do seba? Nebol by to krásny príbeh? A ja by som aspoň mala dobrý námet na knihu!”
- „Ale to môžeš mať tak či tak… máš inšpiráciu, zvyšok si vymysli,” odvetil a vzápätí dodal, „nemusí sa to naozaj stať, aby si o tom mohla písať.”

A vtedy som zistila, že zatiaľ viem písať len také veci, ktoré som sama zažila.

Vesmír nám, zdá sa, dáva presne to, o čo ho žiadame. Nabudúce si od neho spolu s Inšpiráciou vyprosím aj viac predstavivosti a fantázie.