Ema.
Bol 31. január.
Posledný deň mesiaca má Ema rada.
Asi preto, že jej dáva možnosť začať niečo nové.
„Na čo prvé pomyslíš, keď sa ráno zobudíš?“ pýtam sa.
„To závisí, čo som robila večer predtým.“
Nudná odpoveď. Skúšam inak: „Keď zhrnieš svoje posledné obdobie, napr. uplynulý rok, s akou myšlienkou si sa ráno prebúdzala?“
„To vôbec neviem.“
Zaráža ma, že si nedá ani námahu a zmieta moju snahu zo stolu.
„Viem ti zhrnúť posledný týždeň. Vstávam skoro a píšem. A veľmi sa teším, že budem tvoriť. Cítim sa smädná,“ dodáva.
Som už ako tak spokojná a chcem túto tému elaborovať.
V tom jej volá “TATO“.
„Dvihni to.“
„Nie, zavolám mu zajtra.“
„Aké to je byť jeho dcérou?“
„Myslíš „jeho“ alebo dcérou môjho otca?
„Myslím dcérou Richarda Müllera.“
„Cítim sa poctená. Ja som jeho veľká fanynka.“
„A necítiš niekedy tlak, že by si mala robiť rovnako kvalitné umenie ako tvoj otec?“
„Ja robím kvalitné umenie.“
Do tejto odpovede som sa zamilovala.
„Kvalitné umenie je také, ktoré mnou pohne,“ pomyslela som si, ale až teraz pri písaní tejto poviedky. A Ema mnou pohýňa. Lebo je bohyňa.
„Neobjednáme si niečo na jedlo?“ pýta sa ma.
„Nedbám,“ odpovedám a vzápätí sa mi vybaví naše úplne prvé stretnutie vo februári minulého roku, v Bistro24.
Nepoznám nikoho, kto si tak vychutnáva moment toho, keď pred neho položia jedlo a on vie, že to jedlo bude úžasné a teší sa, ako ten pôžitok dopraje tomu, s kým práve je. Túži sa podeliť a ešte predtým než dožuje svoje sústo, chce, aby to ochutnal aj ten druhý a odkrojuje mu porciu a neverbálne, iba citoslovcami, popisuje orgiu na jazyku. Myslím si, že Ema, ako jedna z mála, dávno prišla na to, že pôžitky sú pôžitkami práve vtedy, keď ich môžeme požívať s druhými.
Náš rozhovor sa ubral za témou napĺňania potenciálu.
„There is so much more,“ povzdychla si a prišlo jej ľúto, že často mrhá svojím gigantickým potenciálom.
„Požieram sa,“ zvolala.
Ale vzápäti sa rozkokošila: „Môžem ti niečo ukázať?“
Ani som nestihla odpovedať a už si vyzliekala čierny kašmírový rolák.
Skrývalo sa pod ním tričko, ktorého slová sa drali von:
„Som bohyňa. Všetky sme.“
Bol to krásny moment.
„Čo máš na sebe najradšej?“ pýtam sa.
Úplne ma vysmiala: „S takýmito otázkami na mňa nechoď.“
„Ja viem, nie je to originálna otázka, ale fakt ma to zaujíma.“
„Mám na sebe rada, že mi je dobre s ľuďmi a nemusím sa do toho nútiť.
Cítim k ním blízkosť, vieš... takú bytostnú.“
To je pravda, pomyslela som si. Aj sa mi vybavili momenty, ako sa Ema s niekým rozpráva a nežne sa k nemu nakláňa. Celým telom. Celým bytím.
„Ema a ty poznáš svoju hodnotu?“
„Akú hodnotu?“
/smiech./
Skúšam ďalej, citlivo, ale prísne:
„Poznáš svoje dary, Ema?“
Nepamätám si, čo odpovedala, ale tuším, že: „Nie, ako to mám zistiť?“
„Je viacero spôsobov,“ približujem. „Môžeš si urobiť test, výklad Human Dizajnu alebo vlastne...“ a túto otázku som nemala nachystanú, „sa len spýtaj samej seba, čo najviac miluješ.“
„Milujem sa vyjadrovať,“ bez zaváhania odpovedala.
Do tohto vyjadrenia som sa zamilovala. Cítila som v ňom závan pravdy a odvahy.
Povedala som jej, že som veľmi poctená, že s ňou teraz sedím na víne a môžem byť svedkom toho, ako sa vyjadruje. „Viem si predstaviť, že asi veľa žien, tvojich fanyniek, by tu s tebou rado sedelo tiež.“ Táto veta nebola Eme pohodlná. Stiahla sa. Možno i začervenala. /Life is too short to be little./
„Ema, netvárme sa, že ťa nesledujú davy, ktorými hýbu tvoje dávky lásky.“
Sklopila zrak.
Rozhovor plynul a vlnil sa.
Ema občas vyslovila veľmi záhadné a neuchopiteľné vety. Napríklad, moja obľúbená:
„Ja sa na seba niekedy pozriem a nemám si čo povedať.“
Ema si tiež robila poznámky a povedala, že si ma nezaslúži.
To hovoria ľudia, ktorých občas prepadá pocit menejcennosti.
„Ema, prosím. Hneď ráno, len čo otvoríš oči, uver, že si. Božská.
Obohatíš tým seba a každému, s kým prídeš do kontaktu .“
Túto vetu si Ema tiež zapísala. Mojím perom. Bola som rada.
Chcela som jej ho darovať, ale Ema je ľavačka a ľaváci sú od narodenia predurčení k tomu,
že nemôžu písať atramentom, lebo prv ako sa vpije do papiera, rozmaže ho píšuca ruka.
Ale to by ich nemalo odradiť v písaní knihy.
odfotila Welin Nagyová