Čo robíš?

Sedím a čakám.

Je príjemná nedeľa a za dverami príjemný život.

Ďalej sedím a čakám.

Neviem na čo.

Iba viem, že tak, ako sú obdobia POSUNOV  VPRED, tak sú aj obdobia neviditeľných posunov vpred, ktoré sa dejú v tichosti, vo veľkej trpezlivosti. 

Dejú sa o samote. V milovaní svojej samoty. Sú to obdobia zrodu veľkej duševnej sily, ktorú ale nikto hneď nevidí, ani my sami. 

Nedajú sa pozorovať voľným okom. A o to je to ťažšie, že niet nikoho, kto by sa pri nás pristavil a skonštatoval: „Vau, tak tento človek rastie."

Ak sa aj niekto pristaví, tak len aby zalomil rukami: „Ach, aká jej je škoda. A pritom tak šikovné dievča.”

NUŽ. 

Ale potom sú tu vzácni ľudia, ktorí sa nielenže pristavia, ale reálne sa k nám postavia, naklonia, vložia si našu tvár do dlaní a začnú víriť našimi stojatými vodami, až tak, že nemôžeme inak, len čumieť a zírať, kde sa tento človek vzal a prečo ho tak trápi, že nerozvíjam svoj potenciál?

No a takíto blahosklonní ľudia existujú.

Ale asi ich nestretneme, pokiaľ sa nimi najprv nestaneme.

Byť priateľom znamená vedieť druhému priať. Zisťujem však, že nie vždy to stačí.

Raz si ho treba vedieť aj posadiť, významne sa mu pozrieť do očí a prísno~láskavým hlasom mu zdôrazniť, čo všetko vie, smie a chce. A že v prípade pochybností, nech sa určite ozve.

Toto je pre mňa jeden z najhlbších prejavov lásky, spriaznenectva, spojenia. A najnovšie tiež otázka: ahoj, co robis? (ďakujEm!)

„Čo robíš” je tak obyčajná a nezaujímavá otázka až ma fascinuje ako je plne pozorná a náklonná. Polož ~ napíš ju po dočítaní mailu niekomu.

Rozlúčim sa veršom, ktorý mi priešiel na um, keď som včera len tak sedela a čakala:

Pohyb, plný pochýb je vždy lepší ako žiaden pohyb.