ahoj, píšem ti.

raz dávno, jedny vianoce, sme so sestrou nemali pre rodičov žiaden darček. asi sme nemali čas alebo neviem. zároveň viem, že ťažko sa kupujú darčeky niekomu, s kým netrávite intenzívny čas, takže neviete, čo má práve rád. a ja zase nechcem kupovať hocičo. moja sestra dary tvorí, vyrába. ja nie som moc manuálna, ale viem v rukách držať pero, takže väčšinou rodičom kúpim knihu alebo nejakú vydám a tam im vpíšem venovanie, veľmi osobné a hlboké. 

nuž ale jedny vianoce, sme mali pocit, že tých darov pre rodičov máme akosi málo, a tak sme urobili takéto šibalstvo: darovali sme im veci, ktoré sme len tak našli u nás v dome, tiché a nepovšimnuté. vytiahli ich z bežnosti, zabalili do luxusného papiera a povýšili v dar. a boli to veci objemné, veľkých fyzických rozmerov, napríklad taburetka, lampa, lyže, poľovnícka výbava... všetko dôkladne zabalené. a teraz ten údiv v tvári rodičov, keď to so sestrou skromne, akoby nič - veď je to len taká maličkosť - kladieme pod stromček. zdesenie, strach, výčitky. veď sme si povedali: tento rok žiadne veľké dary. inými slovami, boli to asi najvtipnejšie vianoce a odvtedy vždy recyklujeme. je to už taká naša tradícia. rituál.

tieto vianoce som od sestry znovu~dostala knihu Small Pleasures od School of Life. štyri roky sa povaľovala neprečítaná a teraz ju hlcem. pri dobrých knihách cítim radosť aj smútok zároveň. nedávno posielala sestra ocovi z prahy do michaloviec, packetou, ručne robené menovky na jeho oslavu. ocino to šiel prevziať, otvoril to a boli tam tri páry ponožiek značky Nike. na balíku bolo jeho meno, správne, všetko sedelo, (len ponožky nie. príliš veľké.) nevieme, ako sa to mohlo stať, chyba v matrixe, ale ponožky som dostala tieto vianoce ako darček a nadchlo ma to nekonečne.

„Hned po Štědrém dni manžel vyráží ke kontajnerům s třídeným odpadem v naději, že někdo vyhodil obaly i s nějakým dárkem. Předminulý rok byl pryč celé dopoledne a přinesl manikúru, pouzdro na brýle i solničku. Tato činnost mi byla sympatická do chvíle, než jsem loni nalezené předměty našla letos jako dárek pod stromečkem." tento príspevok som našla v Národní sbírke zlozvyků – je to nádherný a svojrázny katalóg, s ktorým prišla umelkyňa Kateřina Šedá. zozbierala už 29162 zlozvykov, pozrite tu. veľmi sa mi páči jej tvorba, koncept a sociálne experimenty. v roku 2011 napríklad dočasne presťahovala 80 obyvateľov obce Bedřichovice do londýnskej galérie Tate Modern, aby tam od rána do večera robili to, čo aj doma - pili kávu, hrali sa, upratovali. v tejto istej obci zaviedla tiež nový typ voľného dňa – sviatok, keď presvedčila všetkých obyvateľov Bedřichovíc, aby 3. septembra nešli do práce, ospravedlnili svoje deti zo školy, zostali doma a všetci spoločne robili presne to, čo vymyslela ona. „Chcem, aby ľudia vystúpili zo seba, aby zabudli na samých seba. Čo najviac zabudnúť na seba a byť súčasťou niečoho, čo nás presahuje, je veľmi dôležitá súčasť všetkých mojich projektov,“ povedala.

ani neviem, prečo vám to tu píšem.

prosím vás, vy máte nejaký rituál?

moja sestra sa rozhodla zhromaždiť rôzne rituály ľudí. všedné, bežné, významné, opakované či jednorázové. napríklad kedysi bol veľmi zaužívaný rituál menarché (pekné to slovo), ktorý oslavuje premenu dievčaťa v ženu a vyjadruje úctu a vďačnosť za prvú menštruáciu. slovania mali predsvadobný rituál, pri ktorom sa nevesta v noci pred svadbou kúpala v jazere a vedome oplakávala stratu svojej slobody. v minulosti sa tiež chlapci stávali mužmi pri tzv. prechodovom rituále. o tom veľa neviem. ale sranda, že? teraz takéto už moc nerobíme.. no som si istá, že stále máme svoje zvyky a tradície, ktoré môžeme nazvať aj rituálmi. rituál sa vyznačuje tým, že má istý postup, úkony, symboliku, zámer a emocionalitu. 

„s mojím najlepším kamarátom máme jedno miesto s výhľadom, kde vždy zastavíme auto, pustíme si pesničku od Still Corners - The Trip, ktorú nepočúvame nikdy inokedy, iba keď vykonávame tento rituál, otvoríme dvere, oprieme sa o kufor, keď som ešte fajčila, tak sme si aj zapálili cigu a počas celej pesničky iba ticho pozeráme na západ slnka alebo akýkoľvek iný výhľad, aký zrovna máme, už sme zažili aj hrozné búrky, keď padali stromy a väčšinou sa pri tom objímame. odkedy sa K. odsťahoval do prahy, je to oveľa intenzívnejšie a skoro vždy sa pri tom rozplačeme.“

moja sestra, Laura sa volá, tieto a podobné rituály zbiera, aby ich mohla vydať knižne. táto kniha bude súčasne jej diplomová práca. dopomôžme jej. keď pomôžete Laurike, ani neviete, ako tým pomôžete mne. konečne totiž, sestra ukončí štúdium a bude tak mať viac času na tvorbu iných kníh, napríklad aj tých mojich.

pomáhanie v sebe vždy nieslo štipku, ak nie kus egoizmu. tak mysli prosím na seba a na to, že budeš v knihe. napíš mi, ak máš nejaký rituál, dobre?

jednou vetou:

. dnes mám v českom kalendári meniny, tzv. svátek. zatiaľ mi nikto neprial, premýšľam, že na nejaký čas opustím prahu.

. cítim, že stojím na prahu zmeny. 

. konečne mám dlhšie vlasy.

. v mojom regióne - na zemplíne, vianociam hovoríme kračún. kračún bol slovanský sviatok zimného slnovratu, ale vraj príchod kresťanstva tento sviatok nahradil a nazval ho vianocami. 

. mama dnes urobila výbornú kôprovú omáčku. mám ju zvlášť rada.

. tento mesiac som stvárnila rolu v krátkom študentskom filme, kde hrala aj Pavlína a správne šípiš, že ma oslovila; v štyridsiatke alebo možno päťdesiatke (neviem jej odhadnúť vek a vlastne ma to ani nezaujíma) sa rozhodla odísť do Los Angeles a s podpriemernou angličtinou tam vyštudovala herectvo; po natáčaní ma viezla domov, z Krušných hôr do Prahy, dobré dve hodiny cesty; husto snežilo, rozprávali sme sa o hraní, o herectve a o herečkách obecne a zrazu ani neviem ako zo mňa vypadla otázka: nevieš, odkiaľ sa berie tá potreba? potreba stáť pred kamerou alebo na pódiu a byť stredobodom objektívu? „podľa mňa je za tým túžba po láske.“ odpovedala; a potom sme rozprávali o tom, že každý túži po láske; akurát, že každý tu túžbu prejavuje inak a po svojom.

. v mojej staronovej knihe Small Pleasures je vymenovaných 104 malých potešení, medzi nimi aj: držať sa za ruky s dieťaťom, flirtovanie, sebaľútovanie, opaľovanie, byť sám v hotelovej izbe, mať svoj obľúbený sveter, atď. aké je tvoje potešenie? a rituál??? prosím toto je prvoradé teraz.

. Honza mi rozprával o jednej žene. nazval ju krásnou. mala blízko k Bohu. povedal: „čím sme bližšie k Bohu, tym viac sme krásni. Boh je krása." 

. pekný záver roka! prejdi si ho, oceň sa. polož si otázky, napríklad: kedy som bol tento rok šťastný? pri kom som sa mala rada? komu som poslúžil? tvorila som otvorene? tancoval som si? zadúšala som sa? zavolal som aspoň raz svojej babke, dedkovi? bola som štedrá na dotyky? a koho som sa dotkla? 

. papa